anjel
26. 1. 2014
Pomaly, veľmi pomaly otvorila jedno oko.
Iba tak máličko. Žmurkla pripravená na silný žltý lúč. Slniečko však zalievalo celú jej izbu takým jemným mäkkým svetlom, že si to takto asi ani nepamätala.
To svetielko bolo také jemné. Teplučké. A nemalo žiadne tiene. Bolo rovnaké všade. Presne tak, ako vôňa od susedov, keď teta Simi piekla ten jej úžasný koláč.
Povzbudenie prišlo, ale pomaly. Najskôr vystrčila z pod paplónika palček pravej nohy. Len tak na krátko. Pozrela sa naň, s tým ešte stále jediným otvoreným okom, a v lesku nalakovaného nechtíka ho rýchlo, no teda okamžite stiahla späť. Naozaj si to užívala.
Pomaly, pomaličky vystrčila hlavu zpod paplóna. Zlaté kadere sa jej vysypali na vankúš. Prekvapeným pohľadom sa však zahľadela na striešku čo mala nad posteľou. To tu bolo niečo nové. Bolo to niečo veľké a skoro priehľadné. Sálalo z toho teplo, ale nebolo to nič teplé. Sem - tam prenikalo cez to silné slnečné svetlo. Okamžite jej bolo jasné, že sa to úžasne vydarilo.
Cítila sa dobre, bezpečne. Skoro však napätím nedýchala a jednoočne skúmala tú striešku nad svojou postieľkou. Tu sa však strieška pomaly pohla. Iba tak jemne. Dievčatko sa stiahlo pomaly pod paplónik a uzavieralo aj ten maličký otvor na dýchanie. No, ale to už bolo neskoro. Do otvoru vlietlo malé biele pierko a pomaly padalo do jej otvorenej dlane.
Nedalo sa vydržať ináč. „No jasne že nedalo“, povedalo si zvedavé dievčatko a odhrnulo zo seba paplón. Snažila sa posadiť. Plné odvahy, a naraz...
Prvé čo si okamžite všimlo bolo, že tá strieška nad jej hlavou je z peria. Celá, celučičká z bielučkého peria. Voňavého. Pokrúžila už oboma očkami a tie jej ihneď prezradili, že tá strieška je jedno velikánske krídlo usmiateho Anjela, ktorý sedí na kraji jej postele a chráni ju pred ostrými rannými lúčmi, ktoré jej jeden po druhom prelietavali cez zatiahnutú žalúziu.
„Dobré ráno“ - povedal anjel. Jeho hlas znel ako tá najkrajšia melódia, čo kedy počula z tatinových cédečiek. „Poslali ma, aby som bol s tebou, aby som ti pomáhal, sprevádzal ťa a ochraňoval, všade, kam pôjdeš“, znela hudba ďalej. „Skoro každý má svojho anjela. Skoro. A keď tebe bolo tak smutno a prosila si o pomocníka, bol som vybraný z velikááááánskeho oddielu“, vysvetľoval jej ďalej. „A budem s tebou, aj keď ma neuvidíš“, dopovedal ten velikán.
Dievčatko sa doširoka usmialo a privrelo svoje modré prekvapené očičká. Zaklonila hlavičku a tá jej padala a padala a padala na vankúš. Bol by to teda pád. Ale kde sa vzalo - tu sa vzalo, malé pierko podletelo pod jej zlaté vlásky a hlavička dievčatka bola pomaličky a jemne uložená na jej ružový vankúšik. Ako keby bol z páperia.
A zavreté očká dievčatka snívali ďalej ten nádherný sen o veľkom a mocnom anjelovi, ktorý sedel na jej ružovej postieľke. No, v izbe bolo ešte hodnú chvíľu cítiť to mäkké, teplé a voňavé svetlo. Bez tieňov. A iba mäkké biele pierko plávalo na ranných slnečných lúčoch, aby chránilo očká dievčatka pred veľkým svetlom.
Komentáre
Prehľad komentárov
Zatiaľ nebol vložený žiadny komentár.