dve rozdielne návštevy...
Zhruba pred 5 rokmi mi zazvonil sused. Hneď na mňa spustil kopec výčitiek, čo všetko je zle a ako mu vadíme. Už si presne nepamätám, o čo konkrétne išlo. Niečo ohľadne plota, chodníka, neviem. No, veľmi dobre si pamätám, ako som sa s ním vrelo pohádal. Zvýšil som hlas, reagoval som najedovane a nakoniec som zabuchol za ním dvere.
Reagoval som tak ako som vedel. Myslel som si, že bránim dobrú vec. Tak sa to má a tak sa to patrí. Ešte som si sám v sebe vravel, ako úžasne som to zvládol. Bol som na seba hrdý. Uisťoval som sa v tom, že sused je zlý, hádavý a že mi krivdí. Lenže, ako človek dospieva, zisťuje, že veci nie sú tak ako si myslí. Viem, treba sa aj brániť. No, to, čo mi chýbalo, bol nadhľad a milosť pre ľudí. A to som už bol kresťanom. Je toto možné? Čakalo by sa, že tú situáciu „zmáknem“, ale vôbec mi to nevyšlo. V Biblii ma oslovil príbeh kráľa Dávida. Konkrétne jedna veta z jeho úst ku mne prehovorila veľmi silno. Citujem: Syn môj Absolón, syn môj, syn môj Absolón. Keby som bol ja zomrel miesto teba. Absolón, syn môj, syn môj.“ (2.Samuelova 18,33) Na prvý pohľad nič zvláštne, ale má to veľkú silu. Kto nevie – Absolón bol Dávidov syn. Bol vzbúrenec. Vlastného otca chcel zabiť, aby zasadol na jeho kráľovský trón. Armáda jeho otca v boji zvíťazila. Dávid si, však, prial aby jeho syn nezomrel. Keď mu oznámili, že jeho úhlavný nepriateľ a syn Absolón zomrel, neubránil sa slzám. To, čo vravel potom, som už citoval: Syn môj Absolón, syn môj, syn môj Absolón...
Dávid sa netešil zo svojho víťazstva. Bolo to iba zdanlivé víťazstvo. Zachránil síce seba, svoju kráľovskú korunu, ale kvôli tomu zomrel jeho vlastný syn. Bol to jeho syn, nech bol akýkoľvek. Dovolím si tvrdiť, že v prejavovaní milosrdenstva nebol kráľ Dávid normálny človek. A to, s akým nasadením sa snažil získať priazeň svojich nepriateľov, to už vôbec nebolo normálne. V tomto sa mi javí ako človek, ktorý si do srdca priniesol kus neba. V nás ľuďoch je to bežné – dokážeme nenávidieť ľudí kvôli maličkostiam. Ľahko sa urazíme a spravíme zo seba obetného baránka. Ten sa z ničoho nič dokáže zmeniť na dravého vlka, ktorý požiera všetkých svojich nepriateľov. Výsledok je hrozný: rozhádané rodiny, nemôžeme sa pozrieť jeden druhému do očí, neustále upodozrievanie, súperenie a ohováranie v mene akejsi pravdy a spravodlivosti, čo s tým vlastne nemá takmer nič spoločné. Pokiaľ takýto konflikt prepukne do vojny, výsledkom sú mŕtve telá, zničené domy a budovy. Nechápem, aký zmysel malo počas súčasnej krízy na Ukrajine zničiť hokejový štadión Donbassu Doneck. Čo vám spravili tí hokejisti? Azda by po vás hádzali puky? To je otázka na „inteligentných“ separatistov. Ste borci, naozaj veľkí frajeri. Obdivujeme vašu sovietsku moc. Klaniame sa vám až po zem, lebo ste sprostí a vaša sprostosť si nás úplne získala. Malučkí ukrivdení chlapčekovia, ktorí sa hrajkajú s puškami.
Nechajme emócie tak. Vrátim sa ešte k môjmu príbehu so susedom, čo som spomínal na začiatku. 5 rokov uplynulo. Pred 2-3 týždňami ma opäť zavolal von na krátky rozhovor. Ako zvyčajne – zostal verný svojej povahe – výčitky a hodnotenie čo má a čo nemá byť. Pozerám naňho s nadhľadom a milosťou v srdci. Vypočujem si ho. Nehádal som sa s ním. Priznal som, že má v niečom pravdu. V pokoji. Bez nervov. Konštatoval, že by sme mali spolu viac komunikovať. Áno, má pravdu. Konečne som to po piatych rokoch zvládol.