ktorá cirkev je tá pravá...
Ak si v Biblii prečítaš List Efezským 4.kapitolu, zistíš, že cirkev je len jedna. Spomína sa tam, že je len jedno telo, čím sa myslí jedna cirkev. Je to naozaj tak? Má Biblia pravdu v tom, že cirkev je len jedna? Ako môže byť jedna, keď ich je toľko? Je to matematická záhada? Je to len niečo ako ideál, ktorému kresťania hrdo veria, ale nežijú podľa neho?
Ako tak čítam spomínaný odsek Biblie, do očí mi padne výzva: „Usilujte sa zachovávať jednotu ducha vo zväzku pokoja.“ Hneď za tým nasleduje akoby dôvod – lebo cirkev je len jedna, keďže aj Boh je len jeden... Môj záujem riešiť, ktorá cirkev je tá pravá, prestáva byť hlavnou témou. Dôvod je jednoduchý - ak je cirkev len jedna, tak si nemám z čoho vyberať. Mám zanechať duchovnú pitvu a namiesto druhých skúmať sám seba.
Pravú cirkev by si mohol hľadať aj v období, keď vznikali prvé cirkevné zbory ako ich opisuje Biblia. Každý z tých zborov bol iný. Bol by si doma medzi charizmatikmi v Korinte, ktorý sa v cirkvi správali bláznivo? Možno by si ich zavrhol a radšej by si sa pridal k biblickej cirkvi v Berei. Páčilo by sa ti v misijne ladených Tesalonikách? Žeby ti viac sedeli zbory v Galácii, v ktorých by si musel dodržiavať nespočetné židovské tradície? Mohlo by ťa vystrašiť, že ťa chcú obrezať. Čudoval by si sa Tesaloničanom, že nič nerobia, lebo podľa nich už nastal koniec sveta.
Apoštol Pavol si vážil každý jeden zbor. Usiloval sa zachovávať organizovanú a obyčajnú jednotu – tým, že navštevoval jednotlivé zbory, zakladal ich a budoval, modlil sa za ne a zapájal ich do služby. Asi by nebol nadšený, ak by nás videl, ako si vyberáme nejakú extra pravú cirkev.
O čom je, teda, hľadanie pravdy? Aj napriek tomu, že cirkev je len jedna, je jasné, že ju treba rozpoznať a oddeliť od toho, čo sa len tak javí. Niekto povie, že katolícka cirkev je tá pravá, lebo bola od začiatku. To by, však, platilo len vtedy, ak by sa súčasná katolícka viera až tak zásadne nelíšila od toho začiatku. Iný tvrdí, že pravá cirkev je akási neformálna skupinka kresťanov. Ďalší sa hrdúsia, že pravá cirkev je charizmatická a iní zasa že taká trendová alebo filozoficky zameraná. Pritom rozprávame len o sebe – akoby len o tele bez hlavy. Takto hovoríme len o cirkvi, ale Ježiš zostáva bokom.
Nevravím, že je všetko jedno. Cirkev má svoj charakter, svoje poslanie. Ježiš ustanovil cirkev a dal jej isté meno, istú "značku kvality", na ktorej stavali apoštoli. To je základ, na ktorom máme ďalej stavať. Podstatné je, aké miesto má Boh medzi tými, čo sa nazývajú kresťanmi. Je len divákom, ktorý stojí bokom, aby nám nepokazil naše skvelé bohoslužby a aktivity? Je len postavičkou, ktorá nemá právo meniť náš život? Je Boh len uznávaný učenec, ktorý od nás nemôže žiadať nič záväzné? Je Biblia len zaznávaná knižka, ktorú nahrádzajú nábožné ceremónie? Má Duch Boží šancu zasiahnuť srdce? Ak by sa aj takýto chorý stav vyskytol, je šanca, že necháme Boha Bohom a nám postačí, že sme jeho učeníci?
Ak je moja viera založená na Božom slove, tak si prirodzene hľadám aj také spoločenstvo. Potrebujem cirkev, ktorá je pre mňa duchovným zázemím. Spoločenstvo, kde sa hlása evanjelium - že som hriešny, Ježiš sa za mňa obetoval, výzva prijať Pána Ježiša, žiť kresťanský život. Ak sa hlása len to, že Ježiš sa za nás obetoval, ale bez výzvy, bez pokánia, tak to je odseknuté evanjelium. Evanjelium je základ. Nemôžeme ho skracovať, ale ani nahrádzať obradmi, či nejakým záslužníctvom. Ľahko sa stáva, že niekto je pokrstený, ale pritom neverí. Niekto je veľký cirkevník, ale jeho srdce nie je oddané Bohu. Dôležité je aj to, že ako kresťan sa mám modliť len k Bohu. Preto sa k nikomu inému nemodlím. Boh si to nepraje.
Celé to je jednoduché. Božie slovo je dostupné a jasné. Cirkev je jednoduché spoločenstvo veriacich. Je na nás, či my chceme "vyrábať dáku pravú cirkev" alebo si vezmeme k srdcu Ježišov plán cirkvi.