zrno musí zomrieť...
Dnes už ani nevieme, čo to obnáša, keď chceme niečo vypestovať. My panelákoví mešťania si väčšinou zeleninu a ovocie kúpime v obchode. Vyberieme z regála, vložíme do košíka a pri pokladni zaplatíme.
Možno má niekto záhradu a teší sa, keď mu prinesie úrodu. Najskôr dobre pripraví pôdu, na jar skyprí a zasadí. Asi žiaden záhradník nerieši, že keď sadí napr. hrach, tak prichádza o zrnká hrachu. Počíta s tým, že jeho vklad sa mu znásobí. No, aj tak každý rok riskujeme. Nevieme s istotou, či príde úroda. Zrnko nemusí vyrásť, nemusí sa ujať. Viaceré naše bytové kvety zahynuli, hoci sme dúfali, že to ešte „rozchodia“.
Každý rok sa to opakuje. Vraví o tom aj Biblia: „Ak zrno, ktoré padne do zeme, nezomrie, zostane samo. No, ak zomrie, prinesie veľkú úrodu.“ (Evanjelium Jána 12,24) Ježiš používa tento „záhradkársky obraz“, aby nám povedal, čo od nás chce. No, ako to myslí a čo vlastne od nás chce? Zbytočne by sme nad tým špekulovali, kebyže sa nepozrieme na celý príbeh. Bolo to ešte pred vyše 2000 rokmi. Ježiš bol práve v Jeruzaleme. V tom čase tam boli aj grécki turisti, zrejme židovského pôvodu. Chceli vidieť Ježiša. Nevedeli sa s ním stretnúť osobne. Preto žiadali učeníkov, nech im zjednajú schôdzku. Fajn príbeh. Kľudne sa mohol skončiť tým, že sa s nimi stretol, prehodili pár slov, dáka autogramiáda a ideme domov. No, nebolo to tak. Ježiš reaguje akosi zvláštne. Vraví, že zrno musí zomrieť, aby prinieslo veľkú úrodu. Akoby to ani nesúviselo s príbehom. Iba zdanlivo.
Aj dnes máme možnosť prísť do cirkvi. Dokonca si môžeme vybrať z bohatej ponuky kostolov a modlitební. Môžeme si vybrať farára, ktorý nám vyhovuje a s obľubou chodiť do jeho košiara. Žiaľ, niektorí si vybrať nemôžu, lebo sa už narodili „v nejakej viere“ a tá im bráni spoznať niečo „nové“. Možno im tá viera bráni aj v tom, aby sa stali kresťanmi. Taktiež môžeme obdivovať cirkevnú históriu, či kochať sa v úžasnej vierouke tej - ktorej cirkvi. Môže sa nám páčiť, že niektorí veriaci sú spontánnejší, iní zasa honosnejší. Nič z toho, však, nie je podstatné. Ak sa točíš takto stále dokola, zostávaš ako zrno, ktoré sa schováva v zemi, ale nikdy nezomrie. Nečakaj žiaden výsledok. Ak zostávaš len pri hľadaní, skúmaní a obdivovaní, nič ti to nedá. Navždy zostaneš sám ako zrno, ktoré nechce zomrieť.
Vráťme sa, však, k príbehu. Grecki turisti chcú vidieť Ježiša. Neviem, či sa stretli. No, Ježiš z toho nebol ani zhrozený, ani nadšený. Je fajn, že ho chcú vidieť. Len to nie je všetko. Svojim fanúšikom, zvedavcom a možno aj odporcom vraví, že musí zomrieť. Inak by nesplnil Boží zámer. Ježiš bez kríža by pre nás nemal význam. Jeho múdre myšlienky, mnohé uzdravenia a znamenia, jeho sláva a moc nikomu srdce nezmenia pokiaľ nezomrie. Sám seba pripodobňuje k zrnu. Ak má mať jeho život zmysel, musí zomrieť za mňa a za teba. Aby vstal z mŕtvych, aby zvíťazil, musel zomrieť. Ako vieme – tak sa aj stalo.
No, Ježiš nevraví len o sebe. Týka sa to teba aj mňa. Nevraví, že máš zomrieť. Nevraví, že máš nenávidieť svoj život. Veď ti ho dal Boh. Niektorí „silne veriaci“ si myslia, že majú chodiť oblečení ako chudáci a sypať si popol na hlavu alebo sa dajako inak strápňovať, aby sa zapáčili Bohu. Modliť sa donekonečna akoby za trest. Chodiť do cirkvi len aby som nazbieral dosť kreditov na večný život. Hovoriť všetky tie ľúbozvučné frázy a tváriť sa svätúčko. To nie je vzťah s Bohom. To nie je ani cirkev. Je to len fraška. Skrátka, je to očividne choré.
Ježiš vraví len toľko, že máš pustiť svoje veci. Ak ti bránia v tom, aby si ako zrno zomrel a vyrástol, skrátka sa ich vzdaj. Pusti z rúk svoje predsudky. Nežeň sa za majetkom, ani za slávou. Ono to všetko môže prísť, ale na majetku ani na sláve nestojí tvoj život. Namiesto toho dovoľ Bohu, nech on poháňa tvoj život. Možno máš partiu, v ktorej si uznávaný. Fajn, ale má to nejaký hlbší význam pre tvoj život? Nevravím, že sa máš vykašlať na kamarátov. Kladiem ti otázku, či ti až tak záleží na tom, aby si presne skákal ako ti pískajú. Je to naozaj až také dôležité? Je naozaj až také ťažké pokoriť sa pred Bohom a pred ľuďmi?
Akokoľvek – inej cesty niet. Ak chceš zažiť nové veci, ak chceš žiť život naplno, musíš nechať zbytočnosti a nepodstatné veci. Inak zostávaš sám ako zrno padnuté do zeme. Zbytočne sa schovávaš v zemi a zbytočne čakáš, že z takéhoto života povstane niečo užitočné. Nebuď naivný záhradkár, ktorý nikdy nič nezasadí, lebo sa bojí, že aj tak to v zemi zhnije. Je to risk. Možno to pre teba znamená dať svoj život Bohu, ak si tak ešte nespravil. Možno to pre teba znamená posunúť sa ďalej – od diváka a kritika k tomu, kto slúži druhým.
Apoštol Pavol sa pre Ježiša vzdal svojho „pokladu“. Bol uznávaný náboženský vodca, mal slávu a moc. No, toho všetkého sa vzdal, lebo v danom prevedení to nešlo dokopy s vierou v Ježiša. Keď spätne hodnotil svoj život, povedal: „Všetko pokladám za stratu pre vznešenosť poznania Krista Ježiša, môjho Pána. Pre neho som všetko ostatné stratil a pokladám to za odpad, aby som získal Krista.“ (List Filipským 3,8)